Moja motivácia v behaní nebola na začiatku roka veľmi silná. Pred pol maratónom v Mainzi som behával maximálne 3 krát tyždenne. Ale preteky ma znovu motivovali. A aj keď som bol prihlásený na maratón do Košíc, rozhodol som sa, že sa popozerám po nejakých pretekoch aj medzi tým. Veď nie je nič lepšie ako sa znovu trochu motivovať a zároveň si overiť ako som na tom z mojou kondíciou.
Tak som ešte pred dovolenkou na Slovensku hľadal termíny na 5 až 10 kilometrové preteky. Jeden z jasných favoritov bol Wallauer Mittsommer Lauf.
Wallau je mestečko hneď vedľa Nordenstadtu, kde práve bývame. Už minulý rok som tieto preteky zaregistroval, lenže som na ne určite nemal natrénované. Ale povedal som si že na budúci rok to skúsim. A tak keď som pri mojom hľadaní narazil na tiero preteky, bolo rozhodnuté. Ihneď som sa prihlásil.
V štvrtok som si bol vyzdvyhnúť štartovné číslo, tričko a pár informácií o trase. Časti trasy aj poznám, behávam po nich a preto som si už pripravoval stratégiu na piatok. Podstatné bolo udržať rozumné tempo, nenechať sa strhnúť. Trasa má jeden väčší a jeden menší kopček, to som vedel. Vôbec som netušil čo ma čaká v samotnom Wallau.
V piatok som odišiel z práce dostatočne skoro, doma som si dal ľahkú večeru vhodnú pre preteky. Potom už nezostávalo nič len vybrať čo na seba, pripevniť číslo a vyraziť.
Wallau je od Nordenstatu okolo 1,5 kilometru. Na štart to bolo trochu viac. Ale prechádzka bola dobrý spôsob ako sa zahriať a pripraviť. Na štarte ma prekvapilo dosť veľké množstvo bežcov ( podľa informácií na stránke nás bolo okolo 2000). Už dávno som nevidel také množstvo chudých a vypracovaných ľudí. A s týmto pohľadom ma prepadli obavy, či vôbec budem mať s kým bežať.
Asi 3 minúty pred štartom sa bežci začali shromažďovať na štarte. Ja som sa radil ako vždy ku koncu. Plán bol zabehnúť 10 kilometrov za hodinu a štyri minúty. To nie je určite čas tých čo stáli v predu. Na moje potešenie okolo mňa bolo dostatok bežcov, ktorý nevizerali na veľmi lepší čas ako môj. Tak aspoň nebudem bežať sám. Dokonca sa ku mne postavil párik z bežeckým kočíkom ( a samozrejme ma predbehli, ako inak).
Napätie rástlo a zrazu sa ozvala štartovacia pištol a preteky sa začali. ( na moje prekvapenie žiadne odpočítavanie) Tradične trvalo asi 1,5 minúty kým som prebehol štartom. A 15 metrov za štartom sme sa aj zastavili. Príliš úzka ulička. Naštastie to trvalo len asi 15 sekúnd a mohli sme sa skutočne rozbehnúť po Wallau. Snažil som sa držať tempo pod kontrolou, aby som to hneď na začiatku neprepiekol. Prvý kilometer sa išlo z kopca a ja som sa držal ľudí okolo mňa. Nasledoval druhý kilometer mierne do kopca a keď sme sa konečne dostali na pole.
Tu som plánoval to už trochu rozbehnúť,keďže prvá rovinka. Mierne pridávam a sledujem tep. Po rovinke vybiehame do kopčeka, mierne spomalenie aby som udržal tep pod kontrolou. A odbočujeme na rovinku po ktorej nasleduje beh z kopca.
Prebiehavame cez kilometer 3 a ja pridávam tak ako som to plánoval. odbočujeme na cestu a ide sa z kopca. Pridávam ešte viac, snažím sa tu nabehnúť čo najviac pretože už čoskoro nasleduje kopček. V polke kopca máme piaty kilometer a ja sa snažím držať tempo aj do kopca.
Asi 300 metrov za piatym kilometrom odbočujeme z cesty a tým končí aj kopček. Bežíme ďalej mierne z kopca a ja znovu pridávam. Potrebujem ešte stále dobehnúť nejaký čas. Beží sa mi v pohode, snažím sa držať okolo 88% alebo 155 HR. Tu si prvý krát pomyslím že by som to mohol dať v predpokladanom čase. A hlavne konečne obieham ja a nie mňa!
Som za kilometrom šesť a zbieham dole kopčekom k riečke. A za ňou samozrejme hore kopčekom. Malo by to byť posledný úsek kde bežím do kopca. To si aspoň myslím. Vbiehame na rovinku a vraciame sa do Wallau. Kilometer sedem. Stále obieham a mierne pridávam.
Vbiehame do Wallau a dole kopcom až skoro na okraj. Kilometer osem. Nasleduje úsek kde bežíme popri riečke a domčekoch. Pekné prostredie, trávička, stromy a asfaltový chodníček. Začínam pociťovať únavu ale viem že sa ešte dá. Už len dva kilometre.
Vybieham z parčíka a stretám kolegu. Stihne dokonca spraviť aj dve fotky.
A zrazu bežím do kopca. Keď som s tým ale vôbec nerátal! Napriek tomu držím tempo a obieham celkom slušné množstvo bežcov. Konečne kilometer 9.
Ďalej bežíme cez centrum a do mierneho kopčeka. Ale už sa dokážem orientovať a viem že do cieľa to už nie je ďaleko. Pridávam na tempe a už kašlem na pulz.
Konečne posledná ulička a ja už vidím cieľ. Ostáva asi 200 metrov. Stále obieham a okolo 150 metrov do konca mám pred sebou staršieho pána. Tak si poviem že obehnem ešte jeho a cieľ. Pridávam a predbieham. On keď to zbadá pridáva tiež. A začíname sa navzájom ťahať a zvyšujeme tempo na špurt. Nakoniec prebiehavam cieľom pred ním. Poblahoželám mu a konečne zastavím hodinky.
Snažím sa rozchodiť rozochveté nohy, popíjam čaj a prechádzam sa po okruhu. Hodinky hovoria 1:02:36 a ja som nadšený z prvých krátkych pretekov. Už len vymeniť štartovacie číslo ( je na ňom čip) za chleba a pomaly na zničených nohách odchádzam domov. Dva kilometre prechádzky je presne to čo nohy potrebujú. A celú cestu sa škerím.
Budúci rok si to zopakujem. A možno ukecám aj Vilka na 1 km. :) A možno si aj sisa dá povedať a pobežíme spolu.
S kočíkom.
Aby sme mohli obiehať tých pomalších.
Posted with Blogsy
